18.-22. júla 2012

Na tomto hesle sme sa zhodli, keď sme sedeli v „kaťáku" v úzkom kruhu organizátorov a pokúšali sme sa čo najvýstižnejšie popísať celé to neopísateľné dianie, ktorému som v roku 1990 dal názov VERÍM PANE (podľa piesne kňaza Viktora Zborana).

Zuzka vyslovila a my ostatní (Tibor, ja, Danka a Gabika) sme si naplno uvedomili, čím je pre nás tento festival. Že je predovšetkým stretnutím s ľuďmi, ktorí sú nám drahí!

Opäť sa teda chceme stretnúť. Muzikanti a lektori bez nároku na honorár. Organizátori obetujúci svoje dovolenky či časť prázdnin. Helperi a účastníci festivalu znášajúci pohodlie i nepohodlie počasia a karimatiek. Námestovci viac či menej akceptujúci festivalový ruch.

Bolo by úžasné, keby sa nám podarilo vytvoriť jednu FESTIVALOVÚ RODINU, v ktorej by sme sa všetci mohli cítiť DOMA!

Každý z nás je iný. Jeden je malý, druhý veľký. Jeden je „kľuďas", druhý cholerik. Občas si poriadne lezieme na nervy. To všetko k rodine patrí a robí ju pestrou. Ale vo všetkej tej rôznosti je tu niečo, čo rodinu spája - LÁSKA.

A tak je iba na nás, či bude naša festivalová rodina malým nebom na zemi a či na festivale Verím Pane budeme naozaj DOMA! (pozn. pre menej chápavých: správajme sa slušne a ohľaduplne) Juraj Drobný

PS Pôvodne sa heslo „Doma je doma" malo týkať iba festivalu Verím Pane 2006. Rozhodli sme sa ale, že zostáva festivalovým heslom „doživotným" ...